Môžete ma sledovať na fanfictionstories.blog.cz!

Keď láska zomrie - 2. časť

2. listopadu 2013 v 17:00 | Emily |  Jednorázové

Chceli ste aj druhú časť k tejto poviedke tak konečne som sa k tomu dostala a napísala ju.
Dúfam, že sa vám aj táto časť bude páčiť a necháte mi komentár.
Venovanie: Pre Krystý ( rovnako ako aj prvá časť )




Rok 2125
Milý denníček,
Určite je divné, že ti sem píšem len takéto smutné veci ale niekto to musí vedieť.
Dnes je to presne 500 rokov od toho čo som ho stratila. Aj keď prešla dlhá doba v mojom srdci je stále veľká diera, ktorá nie a nie sa zaceliť. Chýba mi! Tak veľmi. Cítim, že už nikdy nebudem milovať iného muža. Stále je to pre mňa rovnako ťažké ako to bolo vtedy. Cítim sa veľmi sama....
Sekla sa v písaní a pozrela sa von oknom. Je to pravda. Cíti sa sama aj vtedy keď je v spoločnosti ľudí. Stále jej spoločnosť robila Rebekah ale to jej nestačilo. Stále cítila tú prázdnotu, ktorú už nemohol nikto naplniť.
Z myšlienok ju prerušil príchod Klausa do jej izby. Nechápala prečo stále musela byť s ním. Pomstil sa jej už dosť. Vzal jej jediného muža, ktorého bola schopná milovať. Zamračila sa na neho.
"Ahoj, srdiečko." Pozdravil ju a sadol si vedľa nej. Stihol postrehnúť, to že má otvorený denníček a snažil sa niečo prečítať. Elena mu ho však vytrhla a odložila.
"Čo chceš, Klaus." Prehodila podráždene a pozrela sa na neho ako si pohodlne sadol do kresla.
"Prišiel som ťa pozrieť, láska." Vravel nenúteným tónom. Obzrel sa po izbe a potom sa pohľadom vrátil k Elene.
"Prečo tu musím byť, Klaus?" Spýtala sa na rovinu a potom si zložila ruky na prsiach. "Pomstil si sa už dosť. Nechaj ma odísť."
"Ešte nie je správny čas na to aby si odišla." Povedal pričom z Eleny nespustil pohľad.
"Päťsto rokov, Klaus! Päťsto!" Rozhodila ruky a zamračila sa na neho. "Som s tebou päťsto rokov a ešte stále nie je správny čas na to aby som konečne odišla?!"
"Upokoj sa, láska. Ak by som ťa teraz nechal odísť tak by si prišla o niečo, po čom určite veľmi túžiš." Uškrnul sa. Týmto narážal na svojho brata.
"Ty sám dobre vieš, po čom túžim najviac." Sklopila pohľad. "Ale to už nie je možné."
"Nikdy nehovor nikdy, láska." Vstal a prešiel k nej. Prstom ju pohladil po tvári. Pozrela na neho so slzami v očiach a potom prehovorila.
"Odíď. Nechaj ma samú." Povedala mu a ustúpila o pár krokov. Sledovala ako Klaus opustil jej izbu a potom sa opäť pustila do písania.
Nikdy nehovor nikdy. Čo tým asi tak myslel. Obaja vieme, že kto je raz mŕtvy, mŕtvym aj ostane. S týmto nikto nikdy nič nespraví. Možno prejde ďalších 5 storočí ale ja ho aj tak nikdy neprestanem milovať. Raz sme si sľúbili, že budeme spolu navždy. Zmenila som sa kôli nemu. Ale svoj sľub aj tak nedodržal. Vravela som mu aby sme odišli ale on chcel stoj čo stoj byť ... stáť ... pri svojom bratovi. Neodcudzovala som ho za to. Ale doplatil na to...
Utrela si slzy, ktoré jej tiekli po lícach a postavila sa. Prešla k zrkadlu a pozrela sa na seba. Vyzerala strašne. Opuchnuté, červené oči. Rozmazaná riasenka. Strapaté vlasy. Popukané pery. Nemala akýkoľvek dôvod sa upravovať. Ale teraz sa to zmení.
"Klaus?" Zavolala ho. Asi o minútu bol v jej izbe a spýtavo sa na ňu pozrel.
"Čo si praješ, láska?" Spýtal sa jej s hraným nezáujmom v hlase.
"Chcem ísť von." Stroho odpovedala. V zrkadle sa pozrela na neho.
"Fajn. Niekoho s tebou pošlem." Odpovedal a v zapätí odišiel. Nechal ju tam prekvapenú stáť. Čakala, že ju nepustí alebo pôjde s ňou aby ju mal na očiach. Ale to, že s ňou niekoho pošle ju prekvapilo. Slabo sa usmiala a začala sa dávať do poriadku.
O pol hodinu bola hotová. Začesaná, umytá, nalíčená, oblečená. Opäť bola krásna. Pohľad jej upútal denník, ktorý ležal na jej posteli. Prešla k nemu a odložila na bezpečné miesto. Vzala si tašku, koženku a šla dole za Klausom.
"Som pripravená." Povedala Klausovi, ktorého našla v jednom salóniku ako popíja bourbon a nad niečím premýšľa.
"Andrea!" Zavolal na niekoho. V miestnosti sa objavila mladá upírka. Mohla mať tak asi okolo dvadsiatky keď bola premenená. "Ty pôjdeš s ňou. Dáš na ňu pozor." Vydal jasný rozkaz a v tom okamihu Elena a Andrea opustili dom a nechali Klausa samého. Teda aspoň zatiaľ. Hneď ako ich už Klaus nepočul presunul sa do inej izby. Do izby, kde boli uložení jeho súrodenci. Prešiel k rakve, v ktorej bol Elijah a otvoril ju. Ešte raz si to premyslel a potom uchopil rukoväť dýky. Vytiahol ju z Elijahoveho tela. Dýku vzal sebou a prešiel na koniec izby, kde bol jeden gauč. Sadol si a čakal kedy sa jeho brat prebudí. Popritom v ruke otáčal dýku a nepúšťal z neho pohľad.
Asi o 10 minút začínal Elijah nadobúdať farbu a pomaly hýbať prstami na rukách. O minútu na to sa prudko nadýchol a posadil sa.
"Dobré ráno, braček." Povedal ironicky a vstal.
"Niklaus." Oslovil ho nie príliš priateľským tónom a postavil sa na zem. Zamračene ho sledoval. Klaus k nemu podišiel a potom mu podal vrecko s krvou. Elijah si ho vzal a začal piť.
Hneď ako bolo vrecko prázdne bol Elijah ako nový.
"Kde je?" Bola jeho prvá otázka. Klaus sa zasmial a pokrútil hlavou.
"Neskôr braček. Teraz ťa musíme prispôsobiť dobe." Vyšiel z izby a naznačil Elijahovi aby ho sledoval. Šiel za ním až hore na poschodie do jednej z izieb.
"Keď budeš hotový príď dole." S týmito slovami opustil izbu a šiel do salónika, kde predtým sedel. Onedlho bol pri ňom už aj Elijah.
"Prečo si to urobil?" Spýtal sa Klausa a sadol si do voľného kresla.
"Zradil si ma. Uprednostnil si dievča pred bratom." Povedal a potom sa uškrnul.
"Kde je?" Zopakoval Elijah svoju otázku z pred niekoľkých minút. Klaus odpil a chvíľu mlčal.
"Niekde v meste." Odpovedal bez záujmu a hľadel bratovi do tváre.
"V tomto meste?" Bola ďalšia otázka, ktorú Elijah položil.
"Áno, celých päťsto rokov bola so mnou." Uškŕňal sa. Elijah vstal a vydal sa von z domu. Neváhal a šiel ju hľadať. Prechádzal ulice mesta a pritom spoznával nový svet. Všetko okolo takmer ani nevnímal a medzi tými davmi ľudí hľadal jednu, jedinú ženu. Ženu, ktorú miloval.
Asi po hodine bezcieľneho chodenia po meste to takmer vzdal. Ešte raz sa obzrel a vydal sa naspäť k domu.
Elena si všimla na druhej strane cesty všimla povedomú postavu. Možno sa jej to len snívalo ale rozhodla sa, že si to overí.
"O chvíľu sa vrátim." Povedala smerom k Andrei a vydala sa cez prechod na druhú stranu. Prechádzala okolo ľudí mieriac je k jednému určitému mužovi. Bola pár krokov za ním a vtedy zaváhala. Nie! Nie je možné aby to bol on. Elijah je mŕtvy! Videla som ako ho Klaus zabil. Zneistela. Dívala sa za vzďaľujúcim chrbtom a sklamane sklonila hlavu. Chvíľu verila, že by to mohol byť on. Otočila sa a chystala sa vrátiť k Andrei. Do cesty sa jej však niekto postavil.
"Elaine." Neisto ju oslovil. Elena dvihla hlavu a pozrela sa Elijahovi do tváre. V tom okamihu sa jej oči naplnili slzami a šťastne sa usmiala. Neváhala a silno ho objala. Slzy už dokázala potlačiť a rozplakala sa. Elijah ju pevne držal a objímal. Elena sa trochu odtiahla a zaslzenými očami sa na neho pozrela.
"Ako je to možné? Videla som ako ťa Klaus zabil." Spýtala sa ale v tejto chvíli jej to bolo aj celkom jedno. Hlavné bolo to, že je tu. Živý a zdravý.
"Nezabil ma. Len uspal." Odpovedal jej a potom ju letmo pobozkal na pery. Elena mu vošla rukou do vlasov čím si ho pritiahla bližšie k sebe a bozk premenila z letmého na vášnivý.
"Milujem ťa." Šepla mu do pier a usmiala sa.
"Milujem ťa." Opätoval jej tie krásne slová a ďalej ju držal v objatí. "Budeme už navždy spolu." Povedal jej to, čo jej sľúbil pred päťsto rokmi.

"Navždy." Usmiala sa a preplietla si s ním prsty. Vydali sa oproti spoločnému životu.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Krystý Krystý | Web | 2. listopadu 2013 v 17:51 | Reagovat

Nádhera :D Vhnalo mi to slzy do očí...

2 Dixi Dixi | 2. listopadu 2013 v 23:23 | Reagovat

krásné :-)

3 LinDee LinDee | Web | 28. ledna 2014 v 22:38 | Reagovat

Wow! Super! Miluju tento pár! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama