Môžete ma sledovať na fanfictionstories.blog.cz!

I'm back! - 13. kapitola

5. září 2013 v 23:58 | Emily |  I am back
Takže konečne po tej malej nehode uzrela 13. kapitola svetlo sveta. Myslím, že som to zvládla celkom dobre ale to je na vás ako to vy príjmete. Síce zajtra nejdem do školy ale idem už spať. Bola som hore len pre vás. Chcela som vám tú kapitolu pridať. Takže dobrú noc a prajem vám pekné čítanie.
Emily




Pohľad Klausa
Ráno som sa zobudil a nahmatal som vedľa seba prázdne miesto. Ihneď som sa prebral a posadil. Pozrel som sa na miesto, kde mala ležať Tatia. Nebola tam. Bol tam len jeden malý papierik. Vzal som ho a rýchlo prečítal. Čo to dopekla je? Prešla mnou vlna hnevu. Skrčil som papierik a hodil ho naprieč celou izbou. Vstal som a upírskou rýchlosťou vrátil som sa dole do obývačky kde som mal svoje šaty a obliekol sa. Pohol som sa k vchodovým dverám a ako som odchádzal poriadne som buchol dverami. Vyrazil som domov.
Asi o 15 minút som bol pred svojim domov. Ešte stále to vo mne vrelo ale rozhodol som sa vojsť. Taktiež som si neodpustil buchnutie dvermi. Ako som prechádzal domom stretol som matku, ktorá to buchnutie musela počuť. Teda. Kto ho nepočul?!
"Niklaus! Čo to má znamenať?" Spýtala sa a ja som sa na ňu otočil
"Nemám náladu, matka." Bez akýchkoľvek emócií som ju odbil. Bolo mi jedno, že práve predo mnou stojí moja vlastná matka. Pokračoval som hore schodmi na pravej strane a potom šiel chodbou až do svojej izby kde som sa zatvoril.

Pohľad Elijaha
Sedel som v jednom zo salónikov a premýšľal. Zrazu som začul buchnutie dverí. Niklaus! Čo sa tak mohlo stať, že ho to takto nahnevalo? Prešlo mi mysľou a potom som počúval jeho veľmi, naozaj veľmi krátky rozhovor. Potom sa matka objavil pri mne.
"Matka. Čo sa s ním deje?" Spýtal som sa jej
"Neviem Elijah." Odpovedala
"Ale myslím, že viem čo za tým je." Povedal som a dvihol som hlavu. Matka prikývla
"Tatia." Jej meno povedala ako nejakú nadávku. Napadlo mi, či matka vie, že je Tatia čarodejnica. Chvíľu som váhal, či jej to poviem ale nakoniec som ostal ticho.
"Elijah. Si najlojálnejší zo všetkých mojich detí. Prosím pokús sa ho upokojiť." Otočila sa na mňa a ja som krátko prikývol. Matka potom odišla a ja som sa na chvíľu zamyslel. Tak toto bude veľmi zaujímavé. Potom som sa postavil a šiel za Niklausom. Ostal som pred dverami jeho izby a zaklopal som. Keď sa chvíľu neozýval vošiel som dovnútra. V izbe som ho nevidel a tak som prešiel do ďalšej izby. Mohol byť už len tam. Vošiel som a tam som ho aj uvidel. Sedel za stolom a niečo kreslil. Jedine toto ho dokázalo v takýchto situáciách dokonale upokojiť.
"Niklaus." Oslovil som ho a pomaly som kráčal k nemu
"Odíď." Bolo jediné čo mi povedal ale mňa to neodradilo. Chcel som vedieť čo sa deje s Tatiou. Určite to má niečo spoločné s ňou.
"Stalo sa niečo?" Spýtal som sa a sadol si do kresla.
"Áno ale nechcem o tom rozprávať." Ani len na sekundu nedvihol hlavu od svojho diela. Povzdychol som si
"Niklaus!" Oslovil som ho o niečo viac ráznejšie a on prudko dvihol hlavu.
"Chceš to vedieť? Fajn! Tatia na pár dní odišla a nechala len jeden krátky odkaz." Prebodol ma pohľadom a ja som nadvihol obočie. On je pre toto naštvaný?! Mne neposlala ani len ten odkaz! Doteraz som ani len netušil, že je preč. Niklaus naspäť sklonil hlavu a ja som sa po chvíli postavil a pomaly odchádzal. Nechal som ho aby sa dokonale upokojil a ja som sa rozhodol ísť navštíviť jedno špeciálne miesto.

Pohľad Tatie
Po niekoľkých hodinách aj s prestávkami som prišla do Denveru. Zastavila som auto pred tým najluxusnejším hotelom, ktorý som našla. Bola som zvedavá, či bude tá osoba vedieť niečo o Mikaelovi. Dúfala som, že mi pomôže. Vzala som si tašku, zamkla auto a šla dovnútra hotela. Vybavila som si izbu a šla k výťahu. Vošla som dovnútra a stlačila poschodie, na ktorom bola moja izba čo v tomto prípade znamená jedno z horných poschodí. Po krátkej ceste výťahom som vyšla na chodbu a hľadala som číslo, ktoré ma moja izba. Netrvalo dlho a aj som ho našla. Otvorila som ju a vošla do izby. Bola presne taká akú som ju chcela. Bola veľmi luxusná. Presne štandard, na aký som zvyknutá. Uškrnula som a hodila som kľúče, telefón a kľúče od auta na najbližšiu skrinku a obzrela som sa. Bol to apartmán. Obývačka, veľká kúpeľňa a asi dva krát väčšia spálňa. Balkón s dokonalým výhľadom. Bola som nadmieru spokojná. Hodina som tašku na posteľ a pozrela sa na telefón. Prišla mi správa. Poď na chodbu. -K. Čo to má byť? Prišlo mi to ako z nejakého seriálu, o ktorom som niekde počula. Myslím, že sa volal Pretty little liars a tam sa niekto podpisoval -A. Zvrátené. Ale čo už. Vyšla som teda na chodbu a obzrela som sa. Po chvíli sa objavil muž, ktorého by som tu čakala najmenej. Kol Mikaelson. Nadvihla som obočie.
"Ty?" Pobavene som sa spýtala. Nemohla som dať na sebe vedieť, že ma to prekvapilo.
"Vedel som, že ťa to prekvapí, kráska." Začal a ja trochu skrčila čelo. Ako ma to oslovil?
"Čo to má znamenať, Kol?" Spýtala som sa a sledovala som ako sa ku mne približuje.
"Skús hádať." Tajomne odvetil a ja som sa zamyslela. Prečo by ma chcel práve Kol sem dostať?
"Nič rozumné mi nenapadá." V sekunde bol Kol pri mne a prudko si ma k sebe pritiahol.
"Chcem byť s tebou chvíľu sám. A v Mystic Falls by to nešlo, lebo sú tam moji dvaja bratia." Povedal a potom sa ku mne naklonil. "Fascinuješ ma." Šepol mi do ucha. "Ako dokážeš mať dve dvojníčky a pritom byť taká jedinečná?" Šepkal mi do ucha a ja som sa uškrnula. Chceš sa hrať? Tak dobre ale budeme sa hrať podľa mňa. Povedala som a prešla Kolovi rukou po chrbte. V tom momente sa prestal hýbať. Jednoduché kúzlo.
"Čo to má byť?" Precedil pomedzi zuby a ja som sa na neho zvodne usmiala
"Trošku sa zahráme." Prechádzala som sa do kruhu okolo neho. Nemohol robiť nič iné len ma pozorovať a rozprávať. "Takže, chceš byť so mnou chvíľu sám?" Pokračovala som a postavila sa pred Kola. Dvihla som ruku a pohladila ho po tvári. Potom som prešla nižšie a prstom prechádzala po jeho hrudi.
"Čo to robíš?" Spýtal sa a zamračene ma sledoval. Pozrela som sa mu do očí a videla som v nich túžbu. Samozrejme po mne. Ustúpila som od neho a opäť som sa na neho zvodne usmiala.
"Chceš ma Kol?" Rozhodla som sa ho trochu vyprovokovať. Kol len zavrčal a ja som to brala ako áno. "Tak si po mňa poď." Uškrnula som sa
"Nemôžem." Zavrčal na mňa

"Samozrejme, že nemôžeš. Ja som to zariadila." Spokojne som sa usmiala a postavila som sa ku stene. Oprela som sa o ňu. "Poď si po mňa Kol." Zopakovala som a zrušila som to kúzlo.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Nila Nila | Web | 6. září 2013 v 15:02 | Reagovat

Ahojky, píšeš krásně...jsem ráda,že tvůj blog mám v oblíbených :) Ráda sem chodím číst tvé příběhy. Já miluju TVD! :D obzvlášt Ninu Dobrev a Iana Somerhaldera :D byla bych ráda,kdyby si se přihlásial do naší literární soutěže kterou pořádám se svojí kamarádkou Mel :)
tvoje AFFS-Nila :)

2 Ela Ela | 6. září 2013 v 22:46 | Reagovat

Krasa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama